DISTO 01, A4: Priestor pre súčasnú kultúru, 14.5.2017

Program:


Dalibor Bača: Dohlížitel národa, 2015

Google translate prekladá české slovo "dohlížitel" ako "dozorný orgán". Byrokraticky znejúci preklad má v sebe napätie medzi niečím inštrumentálnym a telesným. "Dohlížitel" obsahuje antagonizmus medzi rodičovským výchovným pohľadom a prísnosťou väzenského dozorcu. Dalibor Bača si vyberá postavu, ktorá obe tieto polohy stelesňuje. T. G. Masaryk - na jednej strane dozorca - štátotvorca a na druhej "tatíček", s otcovským, ľudským prístupom. Dielo naráža na vzťah akým mocenský aparát prostredníctvom vzdelávacieho systému ohýba prirodzenú skúsenosť a privlastňuje si obraz "víťaza". Bača deformuje "obraz" Masaryka proporčným stlačením, ktorého pomer k originálnej buste (osadenej v Ostrave pred Ostravským múzeom) je rovnaký ako pomer súčasnej polohy Česka k územiu tzv. prvej republiky (aktuálna rozloha Česka 56% pôvodnej rozlohy Československa). Deformácia nie je zosmiešnením, skôr alúziou na historicky utváraný obraz o osobnosti a dejinách ktoré formujú aj našu súčasnosť.


András Cséfalvay: Big fish, 2017

Multimediálne zameraný výtvarník András Cséfalvay sa v tvorbe venuje rôznym dimenziám teatrality. Zaoberá sa aj vzťahom medzi textom a obrazom, animáciou vo vzťahu k vytváraniu fiktívnych svetov. Performativita alebo až scénická dramatizácia sa stáva súčasťou diel spolu s využitím rôznych múzických žánrov. V diele pre Divadlo statického objektu volí formát, ktorý na samotný scénický priestor divadla odkazuje. Kamenný objekt spolu s nasvietením UV lampou sa nachádza v priestore vymedzenom čiernym plátnom - scénou. Motív divadla sa zdvojuje. V kontexte autorovho objektu divákov skôr odkazuje k atmosfére sci-fi filmov, k nejasným, neprebádaným svetom, kde sa tušené stáva zdrojom plného rozvíjania imaginácie. Kameň ako objekt odkazujúci k ďalekej minulosti, ktorý nás zároveň mnohonásobne "prežije", je poukazom na relativitu času.

Katarína Hládeková: Post - , 2017

Katarína Hládeková v objekte Post - reflektuje paradoxnú situáciu statickej performance súvisiacej s postmediálnou dobou. Na jednej strane sú všadeprítomné digitálne technológie, čas a pohyb sa neustále zrýchľujú, na strane druhej sa obávame, že objekty a veci sú nám neznáme a ich poznanie prebieha len na úrovni špekulácie. Práca z cyklu Post- je objektom s históriou a zároveň akciou, ktorá prebehne v deň predstavenia. Objekt svojím tvarom (okrem toho, že vyrastá na pôdoryse typografického symbolu zátvorky) pripomína obrazovku, premietaciu plochu alebo oponu - čím odkazuje k pohyblivému obrazu. Záves nesie správu, ktorá má viaceré možné línie interpretácie: odkaz ku konkrétnej histórii autorkinho staršieho objektu (prezentovaného na Cene Jindřicha Chalupeckého 2016), referenciu k histórii digitálnych médií, či  reakciu na problematiku "divadla statického objektu".


Jaroslav Kyša: VODA , 2015-16

Jaroslav Kyša reflektuje vo svojej práci momenty súčasnej sociálnej, hodnotovej, ale aj ekologickej krízy. Jeho práce sú vychýlením objektov spôsobom, ktorý narúšajú našu vieru v stabilitu, v ich materiálne a neraz aj symbolické kvality. Ako uvádza autor, uvažovaním nad ľudstvom a jeho geopolitickými problémami využíva v dielach predovšetkým fyzikálne a prírodné zákony. Pomocou magnetizmu, elektrických mechanizmov, softwaru alebo špeciálnych materiálov narúša gravitáciu, vnímanie času. Narušením základných ľudských presvedčení a vedomostí o fyzikálnych princípoch nabáda k spochybneniu všeobecných istôt. Objekt VODA zaujme alogickosťou, popieraním gravitácie. Je možné ho vnímať ako absurdnú hru, ale význam zásadnejší. Narušenie vodnej hladiny je odkazom k narúšaniu a spochybňovaniu základných istôt a hodnôt, ktoré utvárajú našu súčasnú spoločnosť. Objekt je metaforou "búrky", ktorá už dávnejšie presiahla steny poháru vody.


Martin Piaček: Úroda, 2017

Práca s historickou pamäťou, kritická reflexia tradičných sochárskych žánrov prisvojovaním si ich ikonografickej databázy sú neustále prítomné v tvorbe Martina Piačeka. Objekt Úroda pracuje komprimátom znakov odkazujúcich k rozmanitým významom: motív šibenice sa prelína s typológiou stavebného prvku trámu, motív rebra odkazuje k ľudskej kostre, ale aj k architektonickej výstuži či motívu konštrukcie lode. Drevo ako až atavistický prvok je odkazom k prírodnému, rurálnemu a trochu mýtickému svetu slovenského sochárstva. Variabilitou prvkov však s ním, ako aj s rôznymi historickými (sochársky často tematizovanými) motívmi polemizuje. Krehká stabilita objektu je doplnená o motív tŕstia, ktorý chvejivým pohybom zdôrazňuje významovú subtílnosť. Je naša prítomnosť a blízka budúcnosť plodom historických udalostí a našej (ne)schopnosti ju kriticky vyhodnocovať?


Matěj Smetana: Šatnářka, 2017

Projekt je založený na tematizovaní samotného formátu Divadla statického objektu. Dielo Matěja Smetanu vyžaduje spoluprácu s divákmi - návštevníkom či návštevníčkou. Od nich závisí jeho konečné vyznenie a vizuálna kompozícia. Objektom sú nielen veci, ktoré sa nás týkajú ale aj veci, ktoré sa nás fyzicky dotýkajú. S nadsázkou a odľahčením pracuje autor s motívom organizácie náhodného. Alebo presnejšie: so subjektívnym, vlastným vkusovým usporiadaním vecí - oblečenia, ktoré získa od návštevníkov a vytvára z nich krátkodobú inštaláciu. Odev je znakom jeho nositeľa, ktorý čiastočne vystihuje jeho povahu či charakter. Na druhej strane je tu použitý skôr ako estetický prvok v časovo limitovanej prezentácií. Dielo vzniklo v spolupráci s Matějovou ženou, Eliškou.