D I v a d l o
S T a t i c k é h o
O b j e k t u

(Krehký) manifest statického objektu

manifest: strlat. manifestus - prichytený pri čine
lat. manu festus - chytený rukou
lat. manifestare - robiť zjavným , prejavovať
lat. manifestus - zrejmý, zjavný

V slove manifest je obsiahnutá rukolapnosť, dôkaz, prejav zjavnosti. Zároveň má pojem demonštratívnu silu. Dnes nie je príliš spoločenská nálada na manifesty a nemenné, jasné vyjadrenia. Toto prehlásenie vnímam ako formu "krehkej", nenápadnej manifestácie. Ako prinavrátenie potreby uvedomenia si chvíle. Ako obhajobu potreby zastavenia sa a premýšľania nad významom vecí.

Text vzťahujem ku konkrétnejšej otázke: aký je význam objektu dnes? Myslím tým: umeleckého objektu, ktorého časovosť je v jeho trvaní. Intermedialita, performatíve a akčné formy umenia, multimediálne presahy - nás podnecujú k vnímaniu a pozornosti, ktoré si dielo "vypýta". Máme čoraz väčšiu požiadavku spektakularity, mnohozmyslovej podnetnosti diela, aby sme dokázali dielo odcediť. Statický (sochársky) objekt sa ocitol v úzadí, v priestore hranice medzi nudou a nepotrebnosťou. Nie je však objekt vykazujúci znaky stabilnej pozície niečím, čo umožňuje odlišný druh interaktivity? Zdieľania vnímaním? Dívania sa (videnia) ako spôsobu vnímania nemennosti v dobe. ktorá dynamickú premenu chápe za emergentný systém progresu? Späť k nepremenlivosti! Návrat k miestu! Objekt sa totiž vo svojej možnej nehybnosti a materialite sa môže stať reprezentantom kvalít a hodnôt ktoré sú trvalé, nepodliehajú trendom a náladám. Divadelnosť je možné presunúť od objektu k subjektu.

Americký historik umenia Michael Fried v texte Umenie a objektovosť (1967) píše o zvláštnej divadelnosti minimalistického umenia (nazýva ho vlastným pojmom: literalistické /t.j. doslovné/ umenie). Skúsenosť s minimalistickým umením je skúsenosť objektu v inej situácií - v situácií, ktorá fakticky zahrňuje aj pozorovateľa. Možno hovoriť o prézentnosti objektu, pri ktorom si ako divák uvedomujem chvíľu "tu a teraz". Statické objekty majú v sebe naliehavosť. Sú odkázané na vnímanie. Objekt vyžaduje percepciu aby bolo kompletný. Dôraz vety "byť videný" sa však presúva skôr na tvrdenie "byť vidiaci". Podstatnou je divákova "premena" resp. jeho zotrvanie v pohľade.
V záverečnej časti zmieňovanej eseje Fried poznamenáva, že úspech, dokonca prežitie umenia závisí na jeho schopnosti zvíťaziť nad divadlom. V prípade statických objektov je pozorovateľ konfrontovaný so situáciou, ktorú zakúša ako svoju osobnú skúsenosť s dielom, s uvedomením, že je tu dielo iba preňho. Ukazuje sa vo svojej "nahote" - materialite, tvarovosti, hmotnosti. Dielo sa prejavuje vo svojej doslovnosti. Sme ním, ako diváci, spätne usvedčený. Chytený pri čine.

Ak vnímam objekt nie ako pojem vzťahujúci sa k umeniu, ale z pohľadu filozofie, možno povedať, že objekt je niečo čo "je", existuje nezávisle od subjektu. Z hľadiska vnímania sme vždy "uväznený" vo vlastnej perspektíve, sme neschopný pozorovať svet z nejakého iného miesta, iba "zo seba". Svet je v tomto ponímaní interpretovateľný, je taký ako ho vnímame a ako ho dokážeme sprostredkovávať. Teória špekulatívneho realizmu hovorí o nezávislosti sveta a vecí na našej perspektíve Odmieta Kantovu tézu o poriadku sveta, ktorý je založený na tom ako je naša myseľ, ale aj jazyk a kultúra štruktúrované. Filozof Steven Shaviro hovorí, že realita je podivnejšia než si vôbec dokážeme predstaviť. Veci sa nikdy neprispôsobia predstavám, ktoré o nich máme. Svet nezodpovedá našim kognitívnym predstavám a človek nie je mierou všetkých vecí.

Ak teda vnímam subjekt ako diváka a objekt ako objekt umelecký (nielen filozofický pojem) potom si je možné uvedomiť, že objekty sú našimi interpretáciami čiastočne "deformované". Otázka ohľadom objektu je teda vždy otázkou o reprezentácií, respektíve o vzťahu medzi subjektom a objektom. V kontexte umenia objekty existujú ako predmety, veci ktoré sú súčasťou tohto sveta ale aj ako predmety, ktoré sú intepretovatelné a odkazujú k veciam (pojmom, pocitom a pod.), ktoré vychádzajú zo subjektívneho prístupu k nim. Nazdávam sa že práca s objektom, v jeho explicitnej, perzistentnej forme nastoľuje alebo prinavracia aj túto otázku.

Snaha realizovať projekt, ktorý by navrátil objektu jeho "miesto" ako aj snaha reflektovať statický (perzistentný) sochársky / umelecký objekt ako formu skúmajúcu vlastné (subjektívne) formy vnímania podnietil vznik anti-divadelného formátu časovo limitovaných prezentácií. Z iniciatívy Martina Piačeka a Matěja Smetanu vznikol priestor, ktorý umožňuje narábať s divadelnými prostriedkami (oddelenie javiska a hľadiska, forma exponovania, časová limitovanosť, prostredie divadelnej sály) koncentrovať pozornosť na objekty, ktoré sa svojim charakterom performatívnemu (kinetickému, procesuálnemu, mediálne difúznemu) spôsobu vymykajú a "tvrdohlavo" trvajú na charaktere nepremenlivosti. Časovosť sa udomácňuje v trvaní. Je premena záležitosťou subjektu? Je pohľad zušľachtením nudy alebo formou meditácie? Čo sa za ten čas zmenilo? Odpovede sú opäť odkázané na subjekt.

* text vznikol na základe spoločných diskusií s Martinom Piačekom a Matějom Smetanom

Ján Kralovič