Manifest statického objektu

manifest: lat. manifestare - robiť zjavným, prejavovať, lat. manifestus - zrejmý, zjavný, strlat. manifestus - prichytený pri čine, lat. manu festus - chytený rukou

V slove manifest je obsiahnutá rukolapnosť. Dôkaz. Pojem má zároveň demonštratívnu silu. Manifest je ozrejmením ideí, ktoré nechceli byť skryté. Tento text nemožno vnímať v "silnom" význame pojmu, má formu "krehkej" konštrukcie. Vychádza z potreby uvedomenia si chvíle, potrebou zastavenia sa a premýšľania nad významom vecí. Text vzťahujeme k otázke: aký je význam (umeleckého) objektu dnes?

Intermedialita, performatíve formy umenia či multimediálne presahy podnecujú k vnímaniu a pozornosti, ktoré si dielo "vypýta". Existuje čoraz väčšia požiadavka spektakularity, mnohozmyslovej podnetnosti diela, aby sme si dokázali dielo všimnúť a ocediť. Statický sochársky objekt sa ocitol v úzadí, v priestore hranice medzi nudou a nepotrebnosťou. Nie je však objekt vykazujúci znaky stabilnej pozície niečím, čo umožňuje odlišný druh interaktivity? Zdieľanie vnímaním?

Späť k nepremenlivosti! Návrat k miestu!

Objekt sa vo svojej možnej nehybnosti a materialite môže stať reprezentantom kvalít a hodnôt ktoré sú trvalé, nepodliehajú trendom a náladám. Koncentrované dívanie sa je zamerané na uvedomenie si aktuálnej chvíle v dobe, keď je zmena často chápaná ako emergentný systém progresu. Divadelnosť možno presunúť od objektu k subjektu. Skúsenosť s minimalistickým umením je skúsenosť objektu v inej situácii, ktorá zahrňuje aj pozorovateľa. Možno hovoriť o prézentnosti objektu, pri ktorom si uvedomujeme moment "tu a teraz".

Objekt existuje nezávisle od subjektu. Nie sme schopní pozorovať svet z iného miesta, iba "zo seba". Svet je interpretovateľný, je taký ako ho vnímame a ako ho dokážeme sprostredkovávať. Veci sa neprispôsobia názorom, ktoré o nich máme a svet nezodpovedá našim kognitívnym predstavám. Človek nie je mierou všetkých vecí.

Ak vnímame subjekt ako diváka a objekt ako objekt umelecký potom je možné si uvedomiť, že objekty sú našimi interpretáciami deformované. Otázka ohľadom objektu je otázkou formy reprezentácie. V kontexte umenia objekty existujú ako predmety, veci ktoré sú súčasťou sveta, ale aj ako predmety, ktoré sú interpretovateľné a odkazujú k veciam (pojmom, pocitom a pod.), ktoré vychádzajú zo subjektívneho prístupu k nim. Umelecké práca s objektom, v jeho perzistentnej forme, sa zaoberá aj týmito vzťahmi: problémom časovosti, (ne)premenlivosti, vzťahu subjekt-objekt ako aj reprezentačnou funkciou diel.

Statické objekty majú v sebe naliehavosť. Objekt vyžaduje percepciu aby bolo kompletný. Dôraz vety "byť videný" sa presúva na tvrdenie "byť vidiaci". Podstatnou je divákova "premena", jeho zotrvanie v pohľade. V prípade statických objektov je pozorovateľ konfrontovaný so situáciou, ktorú zakúša ako svoju osobnú skúsenosť s dielom, s uvedomením, že je tu dielo preňho. Ukazuje sa vo svojej "nahote" - materialite, tvarovosti, hmotnosti. Dielo sa prejavuje vo svojej doslovnosti. Sme ním, ako diváci, spätne usvedčení. Chytený pri čine.

Text vznikol ako výsledok diskusie Martina Piačeka, Matěja Smetana a Jána Kraloviča